prof. Štefan Nosáľ

Prof. Štefan Nosáľ (* 20. január 1927, Hriňová, + 22. júl 2017, Bratislava) 

Keď milovníci ľudového tanca počujú slovo Lúčnica, okamžite si ho spoja nielen s mladými ľuďmi, ale aj a najmä s menom choreografa Štefana Nosáľa. Maestro, ako ho oslovovali jeho najbližší spolupracovníci, je raritou v dejinách tanečného umenia v domácom i v medzinárodnom kontexte. Nosáľ formoval Lúčnicu ako profesionálny umelecký vedúci a choreograf tanečného súboru a neskôr aj ako umelecký vedúci celého telesa sedem desaťročí (1949 – 2017). Svet umeleckého stvárnenia ľudového tanca pozná len jediného tvorcu, ktorý mu v tom môže konkurovať: je to Igor Mojsejev (1937 – 2007), zakladateľ a choreograf najväčšieho súboru na svete, dnes známeho ako Moiseyev Dance Company.

Štefan Nosáľ prišiel do Bratislavy v roku 1948 študovať na Fakultu inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT). Najprv si ako študent zlepšoval "odborné" znalosti na Trati mládeže Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica, kde začínal už v roku 1948 ako plánovač a neskôr tam ako "stavár" zostal dobrovoľne. Pracoval v brigáde 76, tzv. kultúrnej (1949), kde boli sústredení členovia Národopisnej skupiny VR SSM, Sväzáckeho akademického spevokolu, ale aj hudobníci. Na čele brigády stáli budúci právnici, "štábny" Juraj Králik a "veliteľ" Laco Košťa, členovia spevokolu, ktorí mladého Nosáľa vymenovali za "čatára" tanečníkov. 

Po skončení práce na Trati mládeže si Národopisná skupina odišla "za odmenu" oddýchnuť do Račkovej doliny. Časť skupiny nazývaná odzemkári, ktorú viedol Juraj Kubánka, potrebovala náhradu za zraneného kolegu. Kubánka vtedy povedal Nosáľovi: „Ak zatancuješ naše tance trikrát za sebou bez chyby, budeš náš.“ A stalo sa! Po prvom predstavení v Ružomberku a ďalšom v Bratislave v SND (1949) prišla rozhodujúca chvíľa. Juraj Kubánka dostal ponuku pôsobiť v SĽUK-u, a tak bolo treba riešiť, kto po ňom preberie odzemkárov.

Šťastie sa usmialo na Štefana Nosáľa, ktorého meno vylosovali z klobúka. Matúš Rajčok, ktorý bol jedným z troch kandidátov na túto funkciu, také šťastie nemal a dlho to Nosáľovi s humorom pripomínal. Šťastie sprevádzalo Štefana Nosáľa aj po celý nasledujúci život. Po vynútenom odchode zakladajúcich členiek Lúčnice Oľgy Chodákovej a Ľuby Bakovej sa v roku 1951 stal umeleckým vedúcim a choreografom tanečného súboru. V roku 1953 zriaďovateľ SÚV ČSM zmenil štruktúru súboru a vytvoril profesionálne vedenie telesa v zložení riaditeľ, umelecký vedúci a zbormajster speváckeho zboru Štefan Klimo, umelecký vedúci orchestra a dirigent Miroslav Šmíd a umelecký vedúci a choreograf tanečného súboru Štefan Nosáľ. 

V roku 1953 Štefan Nosáľ ukončil štúdium na SVŠT a pripravoval sa na štúdium choreografie na VŠMU. Nebolo to však úplne jednoduché. Ladislav Košťa orodoval za Nosáľa u predsedu Zboru povereníkov slovami: "Na Slovensku máme asi štyristo stavebných inžinierov a choreografov troch. Čo viac treba?" Napokon Nosáľ mohol odísť z rezortu stavebníctva a študovať choreografiu na Katedre tanečnej tvorby Hudobnej fakulty VŠMU (1953 – 1957) pod pedagogickým vedením Roberta Brauna a Jana Reimosera. 

Štefan Nosáľ mal aj šťastné rodinné zázemie. Manželka Viera, rodená Brychtová, tancovala v súbore, neskôr sa z nej stala popredná etnografka, ktorá sa zaoberala problematikou ľudového odevu (napr. Slovenský ľudový odev, 1983) a bola aj prvou, „domácou“ recenzentkou jeho diel. Dcéra Barbora takisto tancovala v Lúčnici a neskôr aj konferovala programy v anglickom jazyku. Vydala sa za hudobníka Jozefa Ráža, lídra skupiny Elán, vďaka čomu vznikol program Elán a Lúčnica (1994) a pesnička Tanečnice z Lúčnice.

Tvorbu Štefana Nosáľa predstavuje viac ako sto diel. Jedným z prvých bol Zbojnícky tanec (1950) v spolupráci s Jurajom Kubánkom, s Ondrejom Zelníkom a so skladateľom Zdenkom Mikulom, jeho prvým samostatným dielom bola Detvianska veselica (1952), pri ktorej sa umelecky stretol s hudobným skladateľom Tiborom Andrašovanom. Nasledovali Orešanská veselica na hudbu Zdenka Mikulu (1952, spolu s choreografom Štefanom Blažom), Čupči, starká, Ktorá z troch, Blizňatá, Stretnutie mladosti na hudbu Jána Cikkera a prvé monumentálnejšie ladené dielo Radvanský jarmok (hudba Tibor Andrašovan), ako aj ďalšie od Jarnej vody po Zbojnícku rozprávku na hudbu Alexandra Moyzesa. 

Súčasťou Nosáľovej umeleckej výpovede bolo aj hosťovanie v divadlách a súboroch doma i v zahraničí – v SND (Ej, husári, Na skle maľované, Krútňava, Beg Bajazid, Juro Jánošík), v Národnom divadle v Prahe (Radúz a Mahuliena), v Divadle J. K. Tyla v Plzni a v Kráľovskej opere v Antverpách (Krútňava), v PUĽS-e (Parobský tanec), v SĽUK-u (Krštenie pod Poľanou), v ČSSPaT, vo Vojenskom umeleckom súbore Ondráš, vo folklórnom súbore Zemplín, v Medzinárodnom ľudovom tanečnom divadle v Amsterdame, v Štátnom súbore v Tunise, v Štátnom súbore Žok v Moldavsku, v súbore Tamburitzans v Pittsburghu, v Music-halle v Petrohrade. 

Nemenej zaujímavá bola Nosáľova spolupráca na filmoch Rodná zem, Rok na dedine, Hudba z Marsu, Kytica trvalej krásy, Neďaleko do neba a spolupráca s televíziou – Chorea amore, Chorea guernica a Tanečné miniatúry v réžii Martina Ťapáka. Štefan Nosáľ spolupracoval s Národným osvetovým centrom ako člen výboru a člen programovej rady Folklórneho festivalu Východná, pôsobil v odborných porotách celoštátnych súťaží folklórnych skupín, súborov a choreografií a ako režisér programov folklórnych festivalov v Detve a Strážnici.

Popri umeleckej činnosti sa od roku 1966 venoval aj pedagogickej činnosti na Katedre tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU v Bratislave (v rokoch 1972 – 1992 ako vedúci katedry), kde pôsobil do roku 2003. V roku 1980 sa stal profesorom a v roku 1984 vyšla jeho celoštátna učebnica Choreografia ľudového tanca, ktorá je doposiaľ jedinou publikáciou svojho druhu. Jeho študentmi boli Pavol Bútor, Ján Ďurovčík, Ján Jamriška, Jaroslav Moravčík, Vladimír Marušin, Ľubica Mešková-Žišková, Pavol Pitoňák, Alena Pitoňáková, Martin Urban, Ervín Varga a ďalší. 

Štefan Nosáľ pôsobil aj v tanečnej komisii Zväzu slovenských dramatických umelcov, ktorej predsedal do roku 1990. Váhou svojej osobnosti presadil v našich pomeroch výnimočnú Celoštátnu baletnú súťaž, hlavne jej choreografickú časť. 

Za svoju umeleckú činnosť získal v roku 1968 titul zaslúžilý umelec a v roku 1989 národný umelec. Stal sa nositeľom štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1997), v roku 2001 dostal Krištáľové krídlo v kategórii hudba. Udelili mu Pribinov kríž I. triedy (2007) za významné zásluhy o kultúrny rozvoj SR, Cenu ministra kultúry SR (2001), Medailu D. G. Licharda (2002), stal sa čestným občanom Hriňovej (2006). Prevzal si Cenu Pavla Straussa (2010) za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia. Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslav Lajčák mu udelil Zlatú plaketu (2017) za výnimočný celoživotný umelecký prínos a vynikajúcu prezentáciu v oblasti slovenskej kultúry v zahraničí. V roku 2018 dostal aj Cenu predsedu Matice slovenskej za prezentáciu slovenského umenia doma i v zahraničí. V júni 2026 mu predseda Bratislavského samosprávneho kraja udelil in memoriam titul Historická osobnosť regiónu za rok 2025. Ocenenie prevzal v mene rodiny jeho vnuk Jozef Ráž a umelecký riaditeľ Lúčnice Mikuláš Sivý. 

Štefan Nosáľ  je autorom kníh Na ceste k súčasnej choreografii (1962), Choreografia ľudového tanca (1984), Môj život Lúčnica (2000). Autorom knihy Čarodejník Lúčnice Štefan Nosáľ je Drahoslav Machala (2007).