História

Keď sa začiatkom roka 1950 objavilo na verejnosti a v tlači slovo Lúč­nica, málokto vedel, čo sa pod týmto írečitým slovenským názvom skrýva. Lúčnica ako umelecké teleso nevznikla úradným nariade­ním, ale vzišla z existujúceho spoločenstva mladých ľudí. Bola pokračova­ním úspešne začatej cesty skupiny nadšencov, ktorá vznikla spontánne, z veľkého nadšenia študentstva v rokoch po druhej svetovej vojne. Kultúra si hľadala svoje miesto a smerovala k národnej tradícii, k jej typickým črtám a prejavom ľudového umenia.

Za prvú iskierku, ktorá viedla k vzniku súboru, môže­me považovať prípravu na krojovaný ples Živeny v roku 1947 z iniciatívy členky kultúrno-zábavnej komisie Živeny Oľgy Lazárovej. Vedenie spolku požiadalo Oľgu Chodákovú, kto­rá už v minulosti pripravovala úvodné tance na krojované plesy Živeny, o prípravu ľudových tancov i na tento ples. Vy­stúpilo na ňom zoskupenie mladých vysokoškolákov: tvorili ho Bratislavčania (tzv. bratislavské fifleny a chlapci združení z iniciatívy vtedajšej tajomníčky spolku Eleny Bulubášovej) a Brezňania, skupina breznianskych vysokoškolákov, kto­rí účinkovali v nedokončenom filme Hanka sa vydáva (1944) v réžii Martina Hollého, brata Eleny Holéczyovej. Spoločne pripravili niekoľko čísel vychádzajúcich z horehronských ľu­dových piesní a tancov. Osemnásteho februára 1947 sa v bratislavskej Re­dute uskutočnil prvý povojnový krojovaný ples Živeny, na ktorého príprave sa podieľali aj Ľuba Baková, Arnold Nemčok a Ondrej Škrovina. Vystúpe­nie zožalo úspech a príležitostné tanečné zoskupenie sa na návrh jediného zástupcu hudobnej zložky harmonikára Arnolda Nemčoka nerozišlo. Živena ho prijala za svoje pod názvom Národopisná skupina Oľgy Chodákovej. Po­čet členov postupne narástol na šestnásť párov a začala sa formovať aj spe­vácka zložka. Skupina vystúpila aj na fašiangovom plese Živeny vo februári 1948, a to obe jej časti, breznianska aj bratislavská. Zúčastnil sa na ňom aj Karol L. Zachar s manželkou a v polomskom kroji získali cenu za najkrajší kostým. Zacharove aktivity veľmi pomohli skupine v nasledujúcom období.

Ďalšími iskričkami, ktoré podporili sformovanie súboru, boli dve mi­moriadne udalosti: jedna politická – Február 1948, druhá umelecká – účin­kovanie na Slovanskej poľnohospodárskej výstave v Prahe.

Politické dianie vo vtedajšom Československu viedlo k zrušeniu Živeny, ktorú nahradil Slovenský zväz žien, ale Národopisnú skupinu to neohrozi­lo. Vysokoškolská rada vtedajšieho Sväzu slovenskej mládeže ju od Živeny prebrala aj s kostýmovým fondom ako Národopisnú skupinu Vysokoškolskej rady SSM. Bol to logický krok, keďže väčšina členov Národopisnej skupiny boli mladí ľudia, študenti vysokých škôl.

Podľa rád profesora Karola Plicku Národopisná skupina upravila svoj program, obohatila ho o piesne, ktoré vybrala Ľuba Baková, a s takto upra­veným programom horehronských tancov a piesní, ktorý dostal neskôr názov V nedeľu pod horou na Polomke, sa 1. až 3. mája 1948 zúčastnila na otvorení Slovanskej poľnohospodárskej výstavy v Prahe. Pri rovnakej prí­ležitosti tam vystúpila 15. a 16. mája. Diváci prijali tieto vystúpenia s nadše­ním. A potom to už išlo akoby samo. Za dátum vzniku Lúčnice sa považuje 15. máj 1948.

V tom istom roku skupinu pozvali, aby vystupovala v pásme Rok na de­dine v Slovenskom národnom divadle v Bratislave (autor Ivan Teren, režisér Karol L. Zachar, premiéra 11. 12. 1948). Toto účinkovanie malo z umeleckého hľadiska veľký význam, pretože prinieslo prvé poznatky o možnostiach ja­viskového stvárnenia folklórneho prejavu u nás.

V roku 1948 v Bratislave na vysokoškolskom internáte Lanfranconi pa­ralelne vznikla a pod vedením Juraja Kubánku sa samostatne formovala iná skupina, neskôr nazvaná odzemkári, ktorej počet členov sa postupne ustálil na šiestich. Okrem Kubánku v nej boli Emil Bielik, Vladimír Garaj, Rudolf Gjabell, Pavol Kertys a Ondrej Zelník. Táto skupina zohrala neskôr v Lúčnici významnú úlohu z hľadiska tvorby aj vďaka progresívnemu a veľmi tempe­ramentnému spôsobu interpretácie mužských tancov. (Podľa listu Michala Sekeya z 18. 3. 2010 sa ako ďalší členovia skupiny uvádzajú Daniel Bartko, Michal Sekey, Oskár Uškert a k nim sa hlási aj Štefan Adamík, ktorý prišiel do súboru v roku 1949. Ja tu ako zdroj rešpektujem Juraja Kubánku, ktorý uvádza spomínanú šesťčlennú zostavu.) Odzemkárov začiatkom roka 1949 pričlenili k už existujúcej Národopisnej skupine Vysoko­školskej rady Sväzu slovenskej mládeže a v rámci nej začali účinkovať aj v inscenácii SND Rok na dedine.

Rok 1949 je pre umelecký vývin Lúčnice významný z viacerých dôvodov. Členovia skupiny sa za­čali zúčastňovať na domácich a zahraničných zájazdoch. Najprv vystupovali spoločne s činohrou SND, v marci s inscenáciou Rok na dedine v Poľsku (7. – 28. 3. 1949), potom vystúpili na aprílovom zlučovacom zjazde Svazu české mládeže a Sväzu slovenskej mládeže v Prahe. Dôležité bolo aj rozhodnutie vtedajšieho povereníka školstva a osvety Ondreja Pavlíka, aby skupina pripravila dvojhodinový program na zájazd do Rumunska (12. – 19. 6. 1949). Z podnetu Ernesta Sýkoru, vtedajšieho predsedu SÚV ČSM (Slovenského ústredného výboru Československého sväzu mládeže), sa skupina rozšírila o odzemkárov s ich tancami a program doplnili aj tance z Roku na dedine. Spevácka časť sa rozšírila na tridsať členov, niektorí prišli z radov SAS-u (Sväzáckeho akademického spevokolu). V programe vystupo­val napríklad aj Juraj Králik a ako hosť Janka Guzová. Na spoluprácu prizvali hudobného skladateľa Tibora Andrašovana, huslistu Mikuláša Kresáka a Jána Katonu (spolupracovali už v Roku na dedine).

Ďalšou dôležitou udalosťou bola účasť skupiny na výstavbe železnič­nej trate Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica, známej ako Trať mládeže. Národopisnú skupinu, ktorá mala vtedy už osemdesiat členov, začlenili do 76. brigády, kde sa sústredili aj študenti hudby z umeleckých škôl. Pôsobili tu Juraj Králik ako „štábny“ a Ladislav Košťa ako „veliteľ“, neskôr sa obaja zúčastňovali na ďalšom organizačno-prevádzkovom formovaní súboru. Trať mládeže bola miestom, kde sa rozhodlo o vzniku veľkého súboru. Počas brigády sa sformoval orchester – organizátorom bol Mikuláš Kresák, diri­gentom Bartolomej Urbanec, s ktorým spoluúčinkoval zbor – Sväzácky aka­demický spevokol. Pre vývoj tanečného súboru bolo však najpodstatnejšie, že na prácach na Trati mládeže sa zúčastnil aj Štefan Nosáľ, ktorý prejavil záujem o členstvo. V skupine odzemkárov mal dvoch spolužiakov z Banskej Bystrice, Rudolfa Gjabella a Emila Bielka, ktorých poprosil, či by ho nenaučili niektorý z tancov Juraja Kubánku. Sta­lo sa. Pri nácviku ho pozoroval vtedajší zástup­ca „orchestra“ harmonikár Arnold Nemčok (inak známy geológ a pedagóg – potrápil viacerých lúč­ničiarov, ktorí boli poslucháčmi Stavebnej fakulty SVŠT) a povedal mu: „Chlapče, nechaj to tak! Z teba nikdá nič nebude...“ Našťastie, bolo to inak. Štefan Nosáľ sa neskôr stal umeleckým vedúcim a cho­reografom tanečného súboru a spolutvorcom jeho veľkých úspechov.

Takto sa 9. novembra 1949 na Trati mládeže zrodil Národopisný súbor (niekde aj Národopis­ná družina) pri Slovenskom ústrednom výbore Československého sväzu mládeže (výbor mal nad ním organizačný a ekonomický patronát až do konca roku 1968). Základ tohto umeleckého telesa tvoril osemdesiatčlenný súbor, rozšíre­ný o hudobníkov (sformoval sa veľký orchester) a niekoľkých spevákov bývalého SAS-u. Vedúcim súboru sa stal Juraj Králik, tajomníkom Stanislav Palička a hospodárkou Nelly Kazárová. Umelec­ké otázky mali na starosti vedúci jednotlivých zložiek: Oľga Chodáková (tanec), Štefan Nosáľ (odzemkári), Ľuba Baková (spev) a Bartolomej Urbanec (orchester; po odchode do SĽUK-u v roku 1949 ho vo funkcii vystriedal Jiří Kubica). Vo vedení už nebol Juraj Kubánka, ktorý v októbri 1949 prešiel do SĽUK-u.

V marci 1950 sa rozhodovalo o pomenovaní súboru. Podľa informácií od Ľuby Bakovej sa vyberalo spomedzi viacerých návrhov, v hre bol aj názov Surovô drevo. Ľuba Baková navrhla názov Lúčnica, ku ktorému sa priklonil aj Ernest Sýkora, vtedajší predseda SÚV ČSM. Schválený bol, samozrejme, demokraticky, s podporou celého ústredného výboru. Slovo „lúčnica“ sa do cudzích jazykov prekladalo ako „slnečná lúka“ či „lúka mladých“.

V roku 1951 odišli z Lúčnice dve zo zakladateľských osobností – Oľga Chodáková a Ľuba Baková. Ich odchod sprevádzali diskusie na umelecké témy, zrážka pohľadov na tvorivý vývin súboru, ale i spoločensko-politické problémy, charakteristické pre vtedajšiu atmosféru v spoločnosti. Dôvodom bolo oznámenie anonymného občana, podľa ktorého „menované mali na ru­kách biele rukavičky, čo urážalo nositeľov modrých zväzáckych košieľ a bolo to považované za prejav buržoáznych spôsobov“ (citované podľa dokumentu z ar­chívu SZM).

Na základe umeleckých úspechov Lúčnice ustanovilo v máji 1953 Pred­sedníctvo SÚV ČSM a Povereníctvo školstva, vied a umení v záujme ďalšie­ho rozvoja súboru profesionálne vedenie v tomto zložení: riaditeľ, umelec­ký vedúci a zbormajster speváckeho zboru Štefan Klimo, umelecký vedúci a choreograf tanečného súboru Štefan Nosáľ a umelecký vedúci a dirigent orchestra Miroslav Šmíd.

Roky 1949 až 1953 charakterizuje formovanie Lúčnice do podoby umelec­kého telesa s veľkým tanečným súborom, so speváckym zborom a s orches­trom, ktorého organickou súčasťou bola ľudová hudba. Základ tanečného súboru tvorili študenti bratislavských vysokých a stredných škôl, čo v zásade platí dodnes (priemerná dĺžka pôsobenia tanečníkov v súbore je šesť rokov). Podobne to bolo v speváckom zbore, speváckej skupine a orchestri. Dnes sú členmi speváckeho zboru, riadnymi a hosťujúcimi, aj starší interpreti, ktorí milujú tento umelecký žáner a orchester zmenil svoj vzťah na zmluvný.

Rozhodujúcou zmenou, ktorá vychádzala z umeleckých potrieb a tvori­vých ambícií umeleckého vedenia, bolo postupné osamostatňovanie jednot­livých zložiek súboru. V rokoch 1966 až 1968 sa teleso vnútorne umelecky diferencovalo a podľa návrhu Štefana Nosáľa sa Lúčnica rozdelila na taneč­ný súbor so speváckou skupinou a s orchestrom a spevácky zbor. Výsledkom životaschopnosti a tvorivej práce jednotlivých zložiek, ich širokého ume­leckého pôsobenia a spoločenského uznania súboru bol prechod Lúčnice s pôvodným umeleckým vedením (Klimo, Nosáľ, Šmíd) pod Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky v roku 1969 – Lúčnica sa stala štátnou príspevkovou organizáciou.

V sezóne 1971/1972 pribudla v rámci tanečného súboru dievčenská spe­vácka skupina s hosťujúcimi sólistami a sólistkami, ktorú viedla a aktívne v nej pôsobila Angela Vargicová, neskôr aj Margita Dalmadyová (vyd. Sky­vová) a ďalšie.

Personálnymi zmenami prešiel aj spevácky zbor. Jeho dlhoročný ume­lecký vedúci Štefan Klimo odišiel v roku 1982 do Slovenskej filharmónie a jeho miesto zaujal v rokoch 1983 až 1998 Peter Hradil. V rokoch 1998 až 2003 viedol zbor Marián Vach a od sezóny 2003/2004 je to Elena Matušová.

Orchester po odchode Miroslava Šmída do Banskej Bystrice v roku 1974 viedli Svetozár Štúr, Vladimír Daněk, neskôr opäť Miroslav Šmíd a Peter Niňaj. Od 1. januára 1990 sprevádzal tanečníkov desaťčlenný orchester pod umeleckým vedením Petra Niňaja a primáša Róberta Puškára. Neskôr s ním spoluúčinkovala Ľudová hudba Miroslava Dudíka a od roku 1995 skupina Diabolské husle. Od roku 2004 to bola skupina Zlaté husle pod vedením Martina Sleziaka, podľa potreby rozšírená o niektoré nástroje a s príleži­tostným hosťovaním Petra Niňaja a ďalších dirigentov. Hudobná zložka sa dostala do zmluvného vzťahu a stala sa tak profesionálnym telesom.

Koncom roka 1978 sa stal riaditeľom Lúčnice Jozef Raninec, ktorého v rokoch 1989 až 2007 nahradil Pavol Čorej. Od mája 2007 do konca roku 2021 bol riaditeľom Lúčnice Marián Turner. Od apríla 2022 je jej generál­nym riaditeľom Pavol Pilař.

Lúčnica je jedinečné umelecké teleso, ktoré nemá v dejinách tanečné­ho umenia obdobu ani v domácom, ani vo svetovom kontexte. Vznikalo spontánne a počas sedemdesiatich piatich rokov svojej existencie vyrástlo na špičkového predstaviteľa javiskového spracovania ľudového umenia. Pri zrode Lúčnice stáli milovníci ľudového tanca organizovaní v dvoch zdru­ženiach – v Živene a neskôr vo Sväze mládeže. Súbor je po celý čas svojej existencie mimoriadne populárny v očiach domácej i zahraničnej verejnosti. O jeho neobvyklej popularite svedčí aj žiadosť obcí Martinová a Vajka nad Žitavou, ktoré sa v roku 1960 spojili a požiadali vedenie súboru o súhlas s no­vým pomenovaním obce – Lúčnica nad Žitavou. Súbor ako jediný slovenský umelec vystupoval v sídle OSN v New Yorku (2017).

Lúčnica sa od podobných telies líši nielen výnimočnou umeleckou kva­litou, ale aj nezvyčajnou organizačnou štruktúrou, ktorá spočíva v spojení profesionálneho vedenia (umeleckého i prevádzkového) a členov amatérov v tanečnom súbore a speváckom zbore, ktorých sprevádza profesionálna hudobná zložka. Členovia tanečného súboru a speváckeho zboru nevyko­návajú špičkovú umeleckú činnosť ako profesionálni zamestnanci kultúrnej inštitúcie; za svoju umeleckú prácu dostávajú symbolickú finančnú náhradu, z ktorej poberania im nevznikajú žiadne sociálne výhody a nároky. Lúčnica má v súčasnosti okolo sto členov, ktorí pochádzajú z celého Slovenska.